Je asi 6:30 ráno, sedím v aute na parkovisku, pozerám pred seba a mám v hlave jedno z najťažších rozhodnutí. Nezrútiť sa. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že idem strašne plakať. Zároveň sa mi v hlave vynára predstava kopca s menom Gaustatoppen a Michal na jeho vrchole kričí od radosti, ako vo všetkých tých emotívnych upútavkách z Norseman Triathlon, ktoré nás priviedli až sem. Sem na toto parkovisko, kde hľadám spôsob, ako potlačiť strach, že ho na ten vrchol nedokážem sprevádzať. Dokonca možno budem príčinou toho, že ho tam nepustia. Preteky, ktorých absolvovanie bolo Michalovým dlhobodým snom, začali o piatej ráno skokom do nórskeho fjordu z najhrozivejšej lode, akú som kedy videla, opúšťať breh.

Asi o tretej ráno pred štartom sme už samozrejme boli na mieste, aby sme všetko nachystali. Michal sa tam pohádal s jednou usporiadateľkou, lebo jeho reflexná vesta nebola “dosť reflexná”. Všade okolo tiekli nervy.

Drž sa, ľúbim ťa a zachvíľku sa vidíme.

Loď odchádza, pozerám za ňou a už vtedy sa neviem dočkať, kedy bude konečne po všetkom a budeme s Michalom večer popíjať vínko, jesť nejaké dobré jedlo a smiať sa na tom celom pojebanom ľudskom kokotení sa za cieľmi, ktoré sú vlastne len výplodom našich fantázií. Michal je brutálne pripravený a nemám pochybnosti o tom, že to dotiahne až na vrchol, kde púšťajú len prvých 160 pretekárov z 300. Tí odchádzajú z Norseman Triathlon s čiernym tričkom. Zvyšní s bielym a pocitom, že si to zrejme budú musieť dať znova.
Čakám. Voda má rekordných 10,5 stupňa. Vidím priplávať prvého, druhého, tretieho, štvrtého (Michal mi kázal počítať, koľko ľudí je pred ním, aby vedel, či to dneska “natrie načierno”)..okolo tridsiatky sa zjaví pri brehu mne dobre známy štýl- Michal (!!!), pribehnem k nemu, suším ho, povbudzujem ako dobre priplával, aký je krásny a skvelý, nasadá na bike a ide do kopcov. Ja utekám k autu. A idem do kopcov tiež.

Tu by som vám rada urobila exkurziu do mojich predstáv o Norseman Triathlon.

Vedela som, že sa pláva, bicykluje a behá v Nórsku. A že je to ťažký ironman. Vykreslenie toho, že idem Michalovi robiť support na Norseman Triathlon pôvodne vyzeralo tak, že s ním pôjdem posledných 5 km hore na vrchol dákeho kopca, kde nikoho bez supportu nepustia. Potom sa táto predstava rozšírila na to, že budem musieť odviezť auto z prvého do druhého depa, kde naložím bicykel a ten odveziem na parkovisko pod kopec. Tam počkám Michala a tralala pôjdeme pekne spolu hore. Žiadny problém, to dáko dám aj bez špeciálnych šoférskych zručnosti ako napr. parkovanie. Nijako obzvlášť som sa tým nezaoberala. Nakoľko som nikdy nemala sklony autá vlastniť alebo ich šoferovať, moja príprava spočívala v tom, že som si občas pošoférovala Michalove auto na trase Žiar nad Hronom-Bratislava a bolo. Dokonca som nemala ani medzinárodný vodičák.

Tesne pred našou cestou na preteky som zistila, že čo to ten support na Norseman Triathlon vlastne je. Organizátori neposkytujú žiadnu vodu, ionťáčiky, banániky a ani cocacoličku. To je úloha supportu. Nie len podať na vrchole suchú vreckovku dojatému, čerstvo pečenému Nórskemu mužovi. Ale naložiť do auta všetko (slovom všetko), čo by potenciálne mohol po ceste potrebovať a potom, keď na to príde, mu to aj poskytnúť. Nepoznali sme nikoho, kto by sa týchto pretekov predtým zúčastnil a predstavovali sme si to veľmi romanticky a jednoducho. Teda aspoň ja. Náš pôvodný plán bol, že za 180 km na biku ma Michal bude potrebovať max 3krát (na 50 km, na 100 a na cca 150) a to predsa niekde parknem. Na behu to bude každých 5-10 km. čiže cca 4 krát a posledných 10-20 km pôjdeme spolu.

No ale realita, ktorú na žiadnom z tých motivačných videjok neuvidíte je úplne iná.

Of kors, dis is lajf, ježiško neexistuje. Keď pretekári vyplávajú z vody, vyrojí sa s malými medzerami medzi sebou 300 pretekárov a každý z nich má minimálne jedno auto so supportom. Tieto auta idú v kolóne kľukatými cestami do nórskych hôr spolu s nimi. Kvôli bezpečnosti sa premávka na pretekoch riadi pravidlami a spolu s autami ide cestou-necestou na motorkách niekoľko “race marshalov”, ktorí kontrolujú dodržiavanie pravidiel a veselo rozdávajú penalizácie, keď sa im niečo nepozdáva. Auto nesmie ísť v blízkosti pretekárov, aby ich neohrozilo, zároveň, ale premávka v druhom pruhu nie je odstavená a cesta nórskymi horami je kľukatá. Za roh nevidíte a na začiatku je naozaj ťažké predbehnúť vlastného pretekára, aby ste mu vo vhodný čas mohli poskytnúť to, čo potrebuje. Ďalšie pravidlá zahŕňajú, že nesmiete podávať pretekárovi nič z auta a keď stojíte, tak môžete stáť len na bezpečných miestach všetkými štyrmi kolesami za bielou čiarou.

Takže som sa okolo šiestej vydala na cestu spolu s ďalšími x autami v kolóne.

Nemohli sme predbehnúť pretekárov inak ako v ľavom pruhu, aby sme sa dostali pred nich a zároveň ich neohrozili. V istej chvíli ma prebiehal marshal na motorke a naznačoval mi, že sa mám držať vpravo. Predbehli sme pretekárov a mierili k prvému bodu, kde bolo možné podať support (prvých 40 km to nebolo možné a tiež za to boli penalizácie). Idem kľukatou cestou a hovorím si, že už to bude iba lepšie, že najhoršie bolo, vymotať sa z tých zmätkov na začiatku. V tom “cink”. Mobil. Prišla mi sms. Mala som zapnutú navigáciu a videla som, že je to od organizátorov pretekov. Michalovi sa niečo stalo, prebehlo mi mysľou a rýchlo som ťukla do mobilu.

Videla som správu od race marshala, že som Michalovi vyrobila penalizáciu 5 min, zrejme za moju jazdu v ľavom pruhu. Ako som na to kukala, prebral ma zrazu zvuk akoby sa ľavý bok auta trhal. Nabrala som zvodidlá. Zastala som na parkovisku. 6:30 ráno, po jeden a pol hodine z cca 15 hodinových pretekov a Michal má penalizáciu a doškreté auto. Toto je koniec.

Nádych, výdych, vyšla som von z auta.

Ľadový vzduch. Nádych, výdych. Prešla som okolo auta….ok…..to nič neni, možno si to Michal ani nevšimne, keď ho budem predbiehať ešte niekoľkokrát na pretekoch. Ok. Nič mu nepoviem. Dobre. Ani o tej penalizácii. Nič. Dobre. Čo teraz. Nič. Nič sa nastalo. Ideme na to.

Vyberám ruksak z auta so všetkými možnými vecami- voda, ionťák, kola, tyčinky a gély. Stratégia- kenguria mater, ruksak zavesený na pleciach smerom dopredu, aby som mu okamžite podala, čo si povie. Idem ku kraju cesty a počítam pretekárov. Cca 80. Michala veľa ľudí obehlo. Kde je? Konečne ho vidím. A z diaľky kričím “ Supééér! Čo ti treba?” Michal: “Rukavice”. Zúfalo pozerám, či sa niektorá z tých tyčiniek nevolá rukavice..”To nemám”. Michal je už pri mne, pozrie na mňa, povie “Do piči!” a ide ďalej. Ja pribehnem k autu a smejem sa nad tou situáciou, hovorím si “ Rukavice, rukavice…Keby si ty tak vedel..” Rukavice vyberiem z kufra auta, predbehnem ho a do 10 min ich má na rukách.

Dáme to.

Každý pretekár mal minimálne jedno auto plné ľudí, ktorí povzbudzovali každú možnú chvíľku Hneď som pochopila, že stáť budem musieť oveľa častejšie ako sme pôvodne mysleli. Každú zastávku som musela mať taký náskok pred Michalom, aby som stihla zaparkovať, čo pre mňa vôbec nebolo ľahké, potom chvíľu popri ňom bežať, aby som ho povzbudila a dala mu čokoľvek si práve zmyslí a utekala nazad do auta, aby som ho zase predbehla. Počas tejto časti som nedokázal ani jesť, ani piť, ani ísť na záchod. Voľné chvíle som trávila tým, že som krájala banány a pomaranče.

Na stránke Norseman Triathlon bolo priebežne poradie pretekárov a Michal sa stále prepadával.

Sledovala som, že moja penalizácia 5 min znamená asi ďalších 20 miest prepad. Keď som zistila, že Michal je asi 110ty, musela som ísť s pravdou von. Ja: “Máme penalizáciu 5 min”. Michal na biku : “A prečo?”. Ja : “Ja neviem (on ma zabije), ale je to asi 20 miest”. Myslím, že toto bol okamih, ktorý ho celkom prebral. Pri prvej zastávke vrámci behu mi Michal nakázal “stáť s autom tak často, ako sa len bude dať”, čo bolo cca každé 3 km. V tejto pasáži to už bolo našťastie oveľa ľahšie. Hoci som trošku neskôr pochopila, kam sa všetky tie autá zrazu pobrali. Michal bežal asi 20 km, kým prišiel na úpätie kopca, odkiaľ už všetci kráčali. Zhodli sme sa, že idem zaparkovať auto už defitívne, čo najbližšie k miestu, kde sa rozhoduje, či idete po čierne, vrátim sa po neho pešo a už pôjdeme len spolu. Lenže túto stratégiu zvolili asi všetci, s tým, že keď bolo viac ľudí v aute, jeden ostal s pretekárom, ďalší išli zaparkovať auto, keď pretekár prišiel k autu, vymenil sa support a zase s ním šiel niekto iný. Pod vrcholom čakal ten, ktorý s ním vyšiel až hore.

Konečne som našla miesto, kde zaparkovať ten pekelný stroj.

Naložila som niekoľko litrov vody, ionťákov do ruksaku, zobrala som bundy a bežala asi 7 km nazad za Michalom. Toto bol strašný okamih, pretože som vedela, čo znamená byť 1 hod bez vody vrámci maratónu a nie to ešte hodinu bez vody po tom, čo mal za sebou Michal. Navyše už bola strašná zima a Michal bol len v tielku. Bežala som dole tým kopcom a uľavilo sa mi, až keď som ho zbadala. Žije! Bol trošku zničený. Tak som na jeho prebratie vytiahla eso z rukáva a priznala som sa, čo som mu urobila s autom. 7 km nazad k autu, samozrejme kukol ako veľmi je doškriabané a potom ďalších cca 5 km pod kopec, kde sa rozhodlo: IDEME HORE!

Prešli sme bráničkou a vtedy som si vydýchla.

Čakalo nás ešte asi 5 km vysokohorskej turistiky. To je nič. No lenže okrem všetkých tých chýb, čo som ten deň urobila, som sa dopustila ďalšej. Nejedla som a nepila skoro celý deň. Už som bola totálne vyžmýkaná a chvíľami sme museli stáť kvôli mne. Navyše som niesla cca 5kg na chrbte. Michal mi s tým pomohol, dala som si dáku tyčinku z DMka a… tadááááá. Vyšli sme hore.

Je to tu. Splnený sen.

Začalo pršať, schovali sme sa do chaty. Ja som klesla na stoličku. Michal mi zohnal deku, čaj a polievku. Miesto toho, aby som sa starala ja o neho, staral sa on o mňa. Bol úplne v pohode, ako by sa nič nedialo. Ja som bola totálne na šrot. Najstresujucejsi deň môjho života. Horšie mi bolo len, keď moja sestra prvýkrát rodila. Michal sa zviezol dole lanovkou, support musel ísť pešo. Však prečo nie. Niekoľkokrát som sa tam zdrbala do blata a kozích bobkov. Nádhera. Happyend.

Stretli sme sa opäť dole pod kopcom. Sadli sme do auta a začalo strašne pršať. Na ubytovňu, kde sme bývali, sme prišli asi o desiatej večer. Žiadnu reštiku sme nenašli. Rozbalili sme dáke piškóty z auta a raňajky, čo nám ešte ráno pred pretekmi nabalili na predošlom hoteli.

Večera víťazov- vajcia na tvrdo a kuskus, umyť zuby a môžme ísť spať. To čo bolo toto?

Ani si nepamätám, kedy nám to došlo.

Po ceste naspäť na Slovenko sme počúvali celú cestu Boba Marleyho, kritizovali sme, aké sú to ojeby na tých videjkách a že to vlastne vôbec nebolo ťažké. Teraz je rok po tom. Vždy keď vidím videjko z Norseman Triathlon, mám slzy o očiach. Toto sme dali?
Pri príprave na každého ironmana stojí za brutálnymi pretekárni ešte brutálnejšia podpora. Ľudia, ktorí toho človeka ľúbia, aj keď má potrebu vystrájať takéto hlúposti. Ľudia, ktorí ho povzbudzujú, starajú sa o bežné a obyčajné veci, kým on trénuje. O veci, za ktoré sa medajly nerozdávajú a na ktoré sa ľahko zabúda. A v tomto je Norseman Triathlon unikátny. Dovoľuje supportu, byť súčasťou zážitku, ktorý je normálne dopriaty len pretekárovi. Dovoľuje supportu prejsť s ním cieľovou čiarou. Prepojenie, ktoré počas neho vzniká medzi supportom a pretekárom je veľmi hlboký zážitok. A keby Michal chcel…išla by som kľudne znova. Parkovať už viem.

Originálny blogpost o Norseman Triathlon.

View this post on Instagram

A post shared by Michal Truban (@truban)