Aby som mal v hlave poriadok, upratujem si ju rôznymi spôsobmi. Najviac mi funguje meditácia. Ďalším spôsobom je chápanie toho, ako funguje premýšľanie, argumentácia, diskusia a pochopenie.

Martina Poliačika poznám zopár rokov a prešli sme si spolu aj kúsok neľahkej politickej cesty. Preto viem, že jeho pohľad na správny spôsob komunikácie a upratovanie hlavy, má niečo do seba. Napísal o tom knihu a učí taktiež manažérov, ako správne komunikovať.

Dôkazom toho, že pri upratovaní nájdete kopec bordelu je aj to, že počas rozhovoru sme sa dostali od nastavenia vízii firmy, cez komunikáciu ťažkých otázok, ako je zníženie platov, či pohľad na očkovanie až k tomu, či bude tretia svetová vojna. Podľa Martina Poliačika máme na výber ale musíme v sebe dokázať nájsť to najlepšie.

Rozhovor si môžete pozrieť vo videu nižšie alebo na streamovacích platformách:

SPOTIFY podcast: https://spoti.fi/31Nywax

APPLE podcast: https://apple.co/3n0SO8F

GOOGLE podcast: https://bit.ly/3qAt5WU

V prípade, že ste skôr čitateľský typ, ponúkam vám podcast spracovaný do článku:

S Lindou Lančovou si teraz napísal knihu “Poriadok v hlave. Kritické myslenie pre každý deň”. A ty máš poriadok v hlave? 

Myslím, že niektoré veci mám upratané lepšie a niektoré horšie. V otázke základného zatriedenia dát, ktoré využívam na komunikáciu a rozhodovacie procesy (tomu sa venujem 25 rokov), tak si myslím, že aspoň taký poriadok, aby som vedel byť pre niekoho iného užitočný, tam je. 

Ale v mojom živote sú aj veci, kde mám totálny bordel.  Napríklad, organizácia času. Tu by som si nikdy netrúfol dávať niekomu nejakú radu. Na to, aby som dokonca dotiahol veci sa spolieham na spoluprácu s ľuďmi, ktorí to v hlave majú usporiadané, než aby som sa snažil byť vo všetkých veciach dokonalý.

Prečo je dôležité mať upratané v hlave?

Pretože veľmi veľa nedorozumení vzniká práve tým, že ľudia si myslia, že keď niečo povedia, tak druhá strana aj počuje to čo oni povedali. Ale častokrát sa stretnú dva úplne iné kontexty. To je veľmi dôležitá súčasť tej knihy – teória kontextov. Ľudia nemajú vytvorené tie isté súvislosti a častokrát tak smerujú k nechcenému konfliktu.

Nevyhýbajte sa konfliktu ale majte konflikty vtedy keď  ich chcete mať. Ty sa rozhodneš, že teraz ukážeš zuby a budeš na niekoho zlý. A nie, že som na niekoho zlý kvôli tomu, že je to moja obranná automatická reakcia. 

Povedal si super vec, ktorá mne sa stávala veľakrát vo firmách. Napríklad, keď som ľuďom hovoril, že toto sú naše ciele do tohto roka. Potom keď som ich o pol roka skúšal, ľudia vôbec nevedeli a pritom na tom robili.

Častokrát to vidím keď prichádzam do firiem ako konzultant. Ja si myslím, že základnú chybu urobíš v momente keď si povieš, že ty ideš povedať ciele. Ciele by ste mali vytvárať spoločne. 

Jedna zo základných teoretických rovín z ktorej ja vychádzam je evolucionistická teória, že prečo sa vyvinuli ľudský mozog a myseľ.  Hugo Mercier Dan Sperber majú knihu „Záhada rozumu”, kde hovoria, že základnou jednotkou ľudského myslenia je dôvod.

Keď ideš zhora z mocenskej pozície nemáš istotu, že tie ciele si ľudia zoberú za svoje. Kdežto keď máš dobre vedený dialóg, dáš tam ten dôvod, ktorý za tým vidíš a sa spýtaš čo si oni myslia.

Oni ti napríklad povedia, že vieš čo, vypadá to fajn ale kým nám bude tiecť do serverovne vzadu voda a bude to skratovať každé dva týždne, tak si myslíme, že sa tam nedostaneme. Preto myslíme, že naším cieľom by malo byť napríklad zabezpečiť to, aby z 20% chybovosti železa čo tu máme sa stalo 5%. A ty uvidíš, že to je zaujímavé a možno by nám to pomohlo, aj keď mojím cieľom ale doteraz som to tam nevidel.

To znamená, že ty si vyťahuješ zmysluplné informácie z kontextov ľudí, s ktorými pracujete a ciele a stratégiu definujete na základe prieniku týchto kontextov.

A ako prepojiť abstraktné ciele s konkrétnymi krokmi?

Tá pyramída má tri poschodia. Na vrchnom sú hodnoty a ciele. Potom sú procesy a prístupy.  A potom sú detaily. Vlastne, ty by si mal byť schopný vo firme vždycky spojiť to, čo robí konkrétny človek s nejakým procesom, ktorý je definovaný a ten proces by mal smerovať k nejakému cieľu alebo hodnote ktorú sledujeme. 

Tým sa zabezpečuje, že na prvom poschodí vizionári a lídri vedia, že chceme spraviť toto. To druhé poschodie im odpovedá ako to chceme spraviť. A na tom treťom kontrolujeme efektivitu výkonu procesorov.

Cieľom by mala byť zmysluplnosť, aby aj tí maličkí pešiaci, ktorí sú veľmi ďaleko od riadenia, sa vedeli dopracovať k tomu, že prečo to robia. A naopak – tí, ktorí sú ako keby odtrhnutí od každodennej reality na úrovni toho vedenia, by mali byť schopní povedať, že ako sa to naše rozmýšľanie pretavuje do každodenného života.

Ako odkomunikovať ťažkú otázku. Napríklad, zníženie platov?

Transparentnosť v odhalení kariet. V momente keď potrebuješ ukázať, že nejaké obmedzenie  zabezpečí, že tá firma bude fungovať ďalej, musíš vedieť odkomunikovať všetky, my tomu hovoríme „perly na náhrdelníku”. Teda, že keď sa stane toto, tak z toho vychádza toto a toto a sem sme sa dostali.

Tým pádom ľudia nepočujú iba to, že dostaneš menej peňazí ale znovu ideme cez dôvody. Vďaka tomu, že teraz obmedzíme výplaty budeme schopní zachovať 95 percent pracovných miest, ktoré máme dnes. Iná možnosť je prepustiť 30 percent ľudí a zachovať výplaty. Ale my si myslíme, že je lepšie dať ľuďom nejaký typ istoty, než vyhradiť iba 70 percent, ktorým istotu dáme a ostatných necháme vo veľmi ťažkej situácii.

Ako vyriešiť problém komunikácii vo firme?

Ja si myslím, že neexistuje nejaký zlatý štandard. Jediné kritérium, na základe ktorého by som pomeral, či to funguje je, či informácie prechádzajú a rozhodnutia sú urobené vždycky na základe čo najlepších informácii.

A napríklad, pri práci častokrát tím dokáže spolu urobiť lepšie rozhodnutie ako osamotený génius. 

V kognitívnych vedách sa tomu hovorí epistemická ostražitosť. Je to očakávanie, že iný

človek svojou argumentáciu a svojimi dôvodmi sa snaží ťa niekam dotlačiť, kde by si ty normálne nechcel byť. Ale túto ostražitosť máš iba voči iným, máš ju veľmi málo voči sebe.

Keď je otvorená dobrá komunikácia v tíme, tak vlastne tá epistemická ostražitosť slúži na drilovanie argumentov. A ten osamelý génius voči svojmu vlastnému mysleniu ju nemá. Toto je napríklad problém dnešného ministra financií. Je presvedčený o tom, že vo všetkom je najlepší a vytvoril si okolo seba ozvenovú komoru, kde sa mu ozýva len to, čo on hovorí.

Aky je rozdiel medzi politikou a podnikaním? 

V podnikaní sa ti neodpúšťa neplnenie sľubov. 

A čo podľa teba naša spoločnosť teraz potrebuje?

Ja napríklad veľmi veľa dneska rozmýšľam o polarizácii spoločnosti a ako sa z nej dostať. Keď som prišiel do parlamentu ako dvadsaťdeväťročný chalan, ktorý si myslel, že dokáže všetko spraviť len silou svojej výrečnosti, tak som častokrát prispel k tomu tam, kde som si myslel, že stojím na správnej strane histórie. Možno som aj stál. Ale volil som spôsoby komunikácie a spôsoby konania, ktoré zvyšovali polarizáciu spoločnosti.

Dnes veľmi rozmýšľam nad tým, že čo by sme mali začať robiť inak v spoločnosti, aby zároveň hodnoty, ktoré si myslím, že by sme mali podľa nich žiť a držať sa ich, boli dodržané ale zároveň, aby sme ich nepretláčali spôsobom, ktorý 50 percent ľudí hádže na opačnú stranu spoločnosti. 

Analýza dobrá, lenže na to ako to spraviť, nikto neprišiel.

Dokážeme identifikovať spoločenské dynamiky. Napríklad, na Islande alebo v Nemecku, či v Estónsku, ktoré prispievajú k tomu, že spoločnosť ako taká, je chránená pred tými polarizačnými vplyvmi alebo im lepšie odoláva. A potom vidíme práve spoločnosti ako sú Spojené štáty americké a Británia, ktoré tej polarizácii odolávajú menej alebo sa to práve teraz učia.

A my sme boli stovky rokov tu, uprostred Európy zvyknutí, že od niekoho sa to naučíme. Len teraz ani nie je veľmi od koho. My sme súčasťou dynamiky tohto diania. A myslím si, že toto bude jedna z najväčších výziev, ktorú máme pred sebou. 

Keď bude nastavený nejaký nový post-pandemický normál, ako sa znovu začať vôbec medzi sebou rozprávať?

V knihe je tomu venovana celá veľká časť. Je tam popísaná napríklad technika láskavej kritiky, ktorá je teraz veľmi aktuálna pri diskusiách o očkovaní, a tak ďalej. Mali by sme vždy myslieť na to, že pred nami sedí človek, dokonca človek, ktorý častokrát nám bol blízky. A my nechápeme, že prečo už nie je. A až potom je jeho názor na očkovanie alebo na niečo iné.

Aké sú podľa teba najlepšie zdroje a knihy, ktoré by si odporučil, aby sa človek zlepšil v komunikácii a argumentacii?

Ján Markoš, všetky tri jeho knižky odporúčam. Veľmi zaujímavá kniha je „Ľudskosť”, ktorá vyšla v Denníku N. Prehodnocuje práve to chápanie človeka, ako nejakej násilnej a konfliktnej bytosti. Teraz ešte čítam Carla Rovelliho. To je skôr kniha o takom hravom poznávaní sveta, vzťahu filozofie a vedy. 

A tá moja knižka sa bude volať „Poriadok v hlave. Kritické myslenie pre každý deň”. Myslím že 19. januára by mala ísť z tlačiarne v Denníku N. Takže, keď si ľudia už teraz kúpia, tak 20. až 21. januára by ju mohli už mať v schránkach.

Rýchla rada na záver – ako sa naučiť lepšie diskutovať?

Základné, stredné a vysoké školy majú debatné kluby, ktoré učia rodičov detí všetkých vekových

kategórií. V spolupráci so Slovenskou debatnou asociáciou robíme aj debatné kluby pre firmy. Takže, keby ste mali záujem pravidelne sa stretávať a kultivovať svoju schopnosť obhájiť svoje názory alebo nejaký názor, tak sa to dá aj prostredníctvom debatných klubov v AKM (Akadémii kritického myslenia).

A v takom bežnom živote je dobré, možno si začať uvedomovať, že akú rolu v ktorej chvíli hráme a mať toho vnútorného strážcu, ktorý ti povie: „Už ti nejde o to, aká je pravda, ale že teraz chceš vyhrať!” A možno v tej chvíli byť úprimný iba sám k sebe a v kľude toho druhého človeka slovne rozmlátiť a vyhnať.

Ako na sebe pracuješ?

Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorí sú lepší ako ja. Klišé, ale funguje to. Zároveň si dávam výzvy. Som chronicky lenivý človek a keby som nemusel, tak nič nerobím. Napríklad, ten doktorát je taká výzva. Ten chcem dokončiť a núti ma čítať veci, ku ktorým by som sa inak nedostal. Tak isto tá kniha, napísať ju bolo pre mňa veľké trápenie.

A zároveň chcem, aby naši synovia s Hankou vyrastali v tom, že všetko je možné. Aby videli, že existuje zmysluplná cesta od nápadu k realizácii a to sa stalo súčasťou ich každodenného života.