Prvýkrát sa mi myšlienka na sen prehnala hlavou ešte v dobe, keď som sa po zabehnutí 3km za 20min cítil ako pán. Pred cca 5timi rokmi. Ale povedal som si, veď si nezabehol ešte ani 10km, čo tak najskôr zabehnúť maratón. V októbri 2012 sa tak stalo za 3 a pol hodinky. A vtedy som začal snívať naplno. Nevedel som síce vôbec plávať a cyklisti v ich obtiahnutých handričkách sa mi zdali veľmi prepnutí ale niečo ma k tomu priťahovalo silou, ktorá odstráňuje všetky prekážky. Tento blogpost píšem čerstvo po dosiahnutí tohto cieľa: prežiť 3.8 km bitiek v mori, 180km bez defektu a 42.195 km milovania s bolesťou. Vitajte v meste Ironman Nice :)

https://www.instagram.com/p/p1iaWhwJU

View this post on Instagram

A post shared by Michal Truban (@truban)

Musím sa priznať, že som nečakal ako má ten stres dostane. Očakával som, že keď dorazím do NICE a budú 2 dni pred pretekmi, tak to začne. Ale ja som už skoro 2 týždne nemohol spávať. V kuse rozmýšlačky čo mi ešte chýba, čo keď sa teraz zraním, čo keď dostanem defekt, ako to tám zaplávam medzi toľkými ľudmi, nemám toľko nabehané. Nemám cestu poriadne pozretú atď.. a každým dňom sa to stupňovalo. Až do takej miery, že 2 dni pred pretekmi som sa modlil nech to už začne, lebo ma drbne.

A začalo to. 

– 4:00 ráno budíček

– a nahmatanie mobilu aby som si pustil to, čo ma budilo posledné týždne každé ráno. nasledovali ďalšie pre-racové hity: Till I Collapse, Loose yourself, Heavy Cross

– na ráno chleba s maslom a džemom zapíjaných ionťakom spolu s mojimi obvyklými sypačkami (bcaa,minerály,vitamíny,magnézium….)

– posledná kontrola a smer štart – pre mňa osobne obrovská symbolika ráno v nedelu sa predierať pomedzi rozkašených ľudí z klubov a rôznych parties pretože nie je to tak dávno, čo by som bol medzi nimi (a znova budeeeem :)

– posledná kontrola biku, wc, obliekačky do neoprénu, malá rozplavba v mori. klídeček.

– strašne sa mi chce isť na WC. za pár minút je štart.

–  6:30  – štart – nevedel som sa dočkať. už tak som chcel zo seba dať dole stres z čakania, že som sa prekvapivo brutálne tešil. a keď zaznela siréna. BOMBYYYYY.

PLAVANIE

– jedno slovo: MASAKER. 3000 ľudí sa začne vo vode navzájom márovať a pretekať. keď prežijete toto, tak celý rozmer chápania plávania sa posunie do inej dimenzie. nedá sa to opísať. to treba zažiť. alebo radšej iba vidieť. stačí aj prvých par sekúnd:

– celú tu hodinu pomedzi fackovanie a bomby do brady mi behalo hlavou: kurva, nech už je po tom. kurva, potom musím isť ešte na bike a behať. tak čo teraz, budem plávať radšej donekonečna? kurva, čo tu robím? kde je ta bojka? kurva, ešte tak ďaleko. niekto ma zospodu pri zábere chytil za ruku, vytrhol som sa. hmm.. dúfam, že sa to niekto netopil a že som mu neotrhol poslednú nádej.  bomby, predbiehačky.. a kurva, chvíľu kľudu. kde je ta bójka? ďaleko. koľko to je bitiek? sústreď sa. čo to je za záber. pekne, dlhé zábery… aaa bitka. kopance. nechytaj ma za nohy.

kurva, kde je ta bójka?

au moj prst. dufam, ze ho nemam zlomeny. fuj, prečo tu smrdí ten benzín. kde je bojka? preco plavam tak daleko? aaa. ako super sa pláva. to je paradička. len keby ta bójka už bola za mnou. niečo mi prasklo v pravom oku, dúfam, že tam nemám krv. bolia ma ramená. a to je pohodka. do neoprenu mi tecie. nehaluz. vsetko je ok. aaaaa. to je zlooooo. keep going, keep going, keep going. 4km si zaplaval v 25m bazene a ak ti nepreplo z toho tocenia sa dokola, tak toho je malina. aaa bojka už je tu. no ideme sa bicyklovaáááť. huráá. dúfam, že nedostanem defekt.

– vybeh na breh. prvá veľká úľava. tretinu mám za sebou. bola to celkom sranda. super čas. ty wole, myslel som si, že to bude oveľa horsie kvôli tým bitkám.
– viete si predstaviť ako vyzerá človek po hodine plávania, čo ma naplno zatlačené okuliare do očí. vyzeral som ako mŕtvola, dominika mi nič nechcela radšej hovoriť. ale ja som sa cítil skvelo.

BIKE

– hneď ako som vyšiel na bike, tak som zjedol dve tyčinky, doplnil tekutiny a začal zľahka. na GPSku mi robila spoločnosť dominika, sínusoida, šipka hore a  a jedno jedine slovo: EASY

– chlapci okolo v časovkárskych bikoch začali svištať. trošku ma to znervóznilo, ale povedal som si, že aj tak nebudem prvý, tak nech nestresujem, že ma niekto predbieha. tí čo poznajú moju súťaživosť, vedia o čom hovorím. ale veď ja ich aj tak v kopcoch predbehnem. (haha).

– prvých 15km sa moje obavy prehlbovali. nohy som mal ťažké, nevedel som sa nijako rozbehnúť. aj ked som mal dobrú rýchlosť, pocit som mal blbý. ale hovoril som si: EASY. to je z toho prechodu, to sa spraví. určíte to príde.

– prišlo to. pocítil som štart motora. ten pocit milujem. jemne som sa do toho oprel aby som si to potvrdil. krásne všetko na svojom mieste pripravené makať čo to dá. štava v nohách na 200%, žalúdok sa upokojil a začal čapovať, pľúca pomáhali, srdce si pokojne priadlo, a mozog začal: no pome! započúval som sa ešte do zvukov biku. ten si spokojne priadol tiež (čo môj bike nezvykne:) a vedel som, že dneska to bude parádna jazda.

– šlapal som si fakt pohodlne, žiadne veľké zloby, v polke stúpania začalo trošku pršať. zatial nič extra, ale na zjazdy to neveštilo nič dobré.
– kopce boli úplne lahučké. malo to 2000 prevýšenie, ale na taký sliezky dom v tatrách po 100km v nohách alebo kopce na mallorce to nemalo. tak som bol dobre na ne pripravený až ma to sklamalo :).

– mal som iba jediný krát krízu. a to keď som si zle pamätal trasu. bola tam taka odbočka, po ktorej som si pamätal, že je iba dlhá rovina a potom rovno už začínajú zjazdy. mal som take druhé osvietenie, zabudol som na EASY a začal to tam dláviť naplno. obiehal som borcov na časovkách mal som super pocit. prišla zákruta a namiesto zjazdu kopec. nohy uplne na handry, nevedel som ani najlahši prevod v stoji poriadne točiť. moje myšlienky vtedy:
– aaaa ja som demeeeennt. boze, ja som sa tu odjebal uplne. dam si facku, bomby do hlavy. miso ty si magooor. a tak si to mal rozbehnute a tu sa takto odpalis. naco to bombujes. easy, easy. ved to nebude kopec, pekne pome pomalicky.. a uz je to lepsie. co panikaris ako decko. klidecek. to je len maly kopec, tu uz budu tie ZJAZDYYYY. a bomby dole

– do ciela asi 50km, začalo brútálne pršať

– pred zákrutou na ceste nastriekané DANGER, jemne brzdim, fľak krvy na ceste a zvodidlach.. o pár metrov nižšie už záchranka dáva zakrvaveného týpka dokopy

– dážď sa stupňuje. ja radšej pribrzďujem, jednak tie zjazdy až tak neviem a jednak sa chcem dožiť toho odporného behania. obiehajú ma nejakí týpci, za ďalšou zákrutou sa akúrat jeden z nich výmáruje. ešte letmým pohľadom dozadu vidím ako odlepil hlavu od zeme. zdá sa, že žije :)

– päť minút ideme všetci pomaly. potom nato zabudneme a zasa bomby.

– začne regulérne liať, že moc toho nevidím a som celý premočený. ale spomenul som si, na kopec mojich tréningov, kde som dlávil v daždi a opakoval si pritom: THIS IS HOW IRON IS MADE.

– 30km pred cieľom som sa od radosti rozplakal. Zobudil som sa do svojho sna. Objavil som sa na biku na Ironman Nice. Hovorím si. Vole, ty si sa prebral do svojho sna. Veď ty teraz žiješ toto, čo si chcel. A aj to dokončíš, už je skoro konec. Už si tam. JEEEEJ. to je nádherné. FOCUS. Čo sa tu opúštaš, veď máš ešte 30km na biku do ciela a potom maraton. Jáááj. Vlastne áno. Veď ešte neni konec. Ale tak užil som si to. Najkrajšie chvíle na biku.

– ešte 10km pred cieľom sa 3 metre predo mnou zdrbal týpek. v pohode som sa vyhol ale hovorím si. nikdy sa neraduj predčasne. 5km pred cieľom som videl týpka s defektom. ufff. nechcel by som.

– trvalo mi to 5hodín 47min.

– dôjdem do depa. najštastnejší na svete odkladám bike. ok. už som to iba ja a moje nohy. žiadne súčiastky čo sa môžu pokaziť. pome vyskúšať čo to dá.

BEH

– od začiatku som v hlave odmietal koncept toho, že bežím maratón. myslím, že keby som o tom takto rozmýšlal, tak by som mal problém to dokončiť. takto som ale bežal nejaké posraté 4 cca 10km kolečká. neviem, prečo. proste som to s vypnutou hlavou bežal.

– pred koncom biku som sa ešte najedol, aby som mal trošku energie. došiel som celkom plný. podľa trénerky som mal dať hneď gel a iontak, ale celkom fajn sa mi bežalo, tak som to nechcel prebíjať. prvú občerstvovačku som ešte ako veľký pán dal v behu a iba s vodou a ionťakom.

– taktiež som hneď zahodil myšlienku, že budem bežať negatívny split. vedel som, že na konci budem taký unavený, že sa proste nepushnem do lepšieho tempa, tak som chcel rozumne nabrať čas už od začiatku

– hneď v druhej občerstvovačke som si dal gel a ten vo mne zmizol. pozeram sa nato…hmmmm…. to čo je za metabolizmus. no na druhej doplníme ešte. tu som ešte občerstvovačky dával v polokluse.

– prvé 2 kola (cca polmaraton som presiel za 1:45)

– ale nebola to žiadna sranda a postupne tempo začalo upadať, bolesť stúpať a slnko pražiť

– brutálne ma boleli stehná, ale to som si hovoril, že to sú len svaly, to rozhodím. bolesť v bedrovým kĺboch som nevnímal a nejak prestala byť cítiť. miestami sa ozývalo aj koleno, ktoré som ešte od Mallorcy nemal dostatočne preliečené. ale môj autocheck systém nezaznamenával nič, kvôli čomu by som nemal dôjsť.

– väčšina ľudí okolo vás chodí. jeden sa predo mnou zgrcal… ale riadne vela a riadne dlho. niekde upaluje sanitka. vlastne v kuse tam hucia.

– unava začína robiť svoje a beh začína celkom bolieť. snažím sa švihať rukami, nech mám pociť, že aspoň ruky mi bežia. nohy som mal už len ako také stĺpiky ktorými som búchal o zem.

– ale našiel som si super hru. celé sa mi to zmenilo na behanie od jednej občerstvovačky k druhej. neriešil som čo je za tým. Došiel som do jednej občerstvovačky, tam som spásol všetko čo tam mali. – voda (aj na oblievanie), iontak, kola, banan, gel, pomaranc – popri jedeni som si oddýchol, a rýchlo behy do druhej občerstvovačky kým nevyhladnem.

– cestou si hovorim, že neviem či je dobre ked toto vsetko supujem do žalúdka naraz. ale mal som na výber medzi grckou a energiou. volil som energiu a zalúdok ma podržal.

– za celý ten beh som zjedol asi 12 gélov. už od 7-8 bol každý jeden posledný. dám to do seba, rozmýšlam, že ďalší humus už nedám do seba. žalúdok sa zachvel. prišiel som do ďalšej občertvovačky a keď som tú dobrotku videl, tak šúúp s ňou do bruška. zasa sa 200m bežalo celkom v pohode :).

– už počas behu som si prepočítaval čas a odhadoval tempo aké vydržím. mojim horným limitom bolo 12hodín a tajným cielom bolo aby som môj čas začínal na 10: (cize aj 10:59:59 by bolo mega.) ako som tak počítal, zistil som, že mám super rezervu a že to máme doma.

– posledné 3 km som si to už užíval v rámci toho, ako vám dodrbané telo dovolí mať pozitívne myšlienky. ale ako ste čitali vyššie, už pár hodin som vedel, že to zvládnem. tak už som bol s tým celkom zmierený.

– posledných pár metrov. pozdrav domke. vychutnávačky na modrom koberci už štandard ako keby som po ňom bežal veľa krát.

– pozrem na čas. no pekne. môže byť. spokojnosť 80000. a ani to toľko nebolelo :)

– v cieli samozrejme slzy. aspoň viete, prečo všetci triatlonisti nosia také veľké tmavé okuliare. lebo pod nimi revú :)

AFTER IRONMAN

– mal som celkom malý damage. bojazlivo som dával dole boty, lebo väčšinou mi zliezali nechty pri maratónoch. ale teraz nič. rýchlo som do seba natlačil jedlo, ovocie a ďalšie sypačky.

– večer som celkom horil, ale studené uteráky na nohy to poriešili a zaspal som. 3 dni som krivkal a nevedel sa nejako extrémne hýbať, ale nič hrozné to nebolo.

– jedna zo super vecí natom všetkom odriekaní a bolesti je potom už, keď si môžete pustiť do žily čo len chcete:

Prečítajte si môj manuál ako trénovať na Ironman.

Ďakovačky a poučenie

Neskutočne ma to bavilo a strašne veľa som sa pritom naučil. Z toho všetkého by som vytiahol dve hlavné veci.
1. Anything is possible – heslo Ironman je pravdivé.

2. Aj keď v konečnom dôsledku veľkú časť odmakáte vy, bez kusu štastia a hlavne ostatných ľudí to sami nezvládnete. Pozrite si, čo všetko robili iní, aby som si ja mohol splniť sen:

– najväčšie ďakovačky patria Dominike: ktorá okrem super pudinčekov, kopec ďalších dobrôt, ultra profi masáží, podpore na samotných pretekoch vydržala aj moje prepnutie do tohoto stavu. A hlavne aj napriek tomu, že sme mohli byť spolu iba každý druhý týžden cez víkend, chápala, že ešte aj z toho mála času musím byť niekoľko hodín na biku a tréningoch. Bez teba by som to nedal. Nedal by som Ironman Nice. MT.

– special thnx to Andrej, s ktorým sme to všetko spolu začali

– ďakujem aj mojej hlavnej trénerke Lenke, ktorá ma brutálne dobre pripravila, naučila kopec vecí a aj keď som preklínal na tréningoch vysoké tepy na biku a všetkých okolo, stálo to zato.

– ďakujem Tomášovi, že ma naučil tak dobre plávať. vďaka čomu sa mi to peklo v tej vode tak páčilo, že mám chuť si to dať znova.

– ďakujem Lívii za loptičkové tréningy a Zuzke za ultrazvuky a tapery

– ďakujem všetkým tým masérom, ktorý ma dávali dokopy počas tejto dlhej cesty

– Legovi za všetko okolo biku a že mi ho pred pretekmi pripravil ako by bol nový a lepší o 100 percent.
– taktiež ďakujem celému websupportu, že aj vďaka tomu akí sú skvelí team, ja som sa mohol sústrediť aj na tento svoj sen. a ta zlá správa je, že som späť :)

– taktiež všetkým ostatným, ktorý ma motivovali a ani o tom nevedia, trénovali so mnou, radili a pomáhali. je vás naozaj veľa.

– a nakoniec ďakujem svojmu telu, že to všetko vydržalo, napriek tomu aké ho mám domasakrované (ciže rodičom za také gény :)

A ešte musím odpovedať na 2 štandardné otázky:

1. Stál tento Ironman zato?

– ano, stálo. Sto krát. Ono to ani nemohlo zato nestáť. Keby to zato nestálo, tak sa tam v cieli rovno obesím :).
2. Prvý a posledý krát?
– ešte v deň po finishi som rozprával veci typu: nabudúce už si budem mať lepší bike, takúto vychytávku, viac nebehané atď… stačí? :)