Cez víkend som čítal zaujímavý článok. Nie o tom, ako influenceri ovplyvňujú ľudí, ale naopak – ako followeri, publikum a čitatelia ovplyvňujú influencerov, z ktorých sa potom stanú ich vlastné karikatúry. Článok sa volá The Perils of Audience Capture – How influencers become brainwashed by their audiences

Článok by si mal prečítať každý. Nechcelo sa mi ho prekladať celý, ale spíšem vám z neho základné posolstvá a svoju vlastnú interpretáciu. Na konci pridám svoj pohľad, prečo je v ľuďoch toľko hnevu. (Ak niekto celý originálny článok preloží, rád ho pozdieľam a pridám na blog.)

Muž, ktorý zjedol sám seba

Nicholas Perry – YouTuber, ktorý začínal s tým, ako hrá na husle. Ale to nikoho nezaujímalo. Po čase začal nahrávať mukbang videá. To sú tie, pri ktorých človek konzumuje rôzne jedlá a popritom interaguje s publikom. 

Ako postupne jeho videá sledovalo viac a viac ľudí, rástli aj ich požiadavky – a Nicholas ich rád plnil. Jedol viac a viac a stále obskúrnejšie kombinácie, ktoré jeho sledovatelia navrhovali v komentároch, až sa stal svojou vlastnou karikatúrou. (viď ilustračné foto)

Stal sa síce slávny, ale rozhodne nie tak, ako čakal. Z huslistu a vegána sa stala jeho vlastná karikatúra vďaka tomu, že sa snažil napĺňať požiadavky svojho publika. 

Stal sa obeťou „audience capture“ a rozhodne nie je jediný. 

Stratení v zrkadle – audience capture 

Každý sa snaží prispôsobovať svojmu publiku – zákazníkom. Problém je, že sa to nedeje iba na vedomej úrovni, ale aj na tej podvedomej. Postupne prepisuje pôvodnú identitu človeka tou, ktorá je robená na mieru pre vlastné publikum. 

Aby sme boli niekým, musíme byť niekým pre niekoho. Svoju osobnosť rozvíjame tak, že sa pozeráme na seba cudzími očami. Čo máme robiť a ako sa máme správať, aby sme naplnili očakávania druhých, o ktorých si myslíme, že od nás majú? Často si napríklad predstavujeme, že nás ľudia pozorujú viac, ako je reálne, či sa chováme inak, keď je niekde symbol očí. 

V malých komunitách (v rodinách) je tento efekt/feedback a takéto rozvíjanie prirodzené. Vďaka tomu sa zlepšujeme. Problém je, keď takúto spätnú väzbu začneme získavať od úplne cudzích ľudí a na veľkej škále. Zistíme, že naše vlastné najextrémnejšie prejavy a časti osobnosti získavajú najväčšiu odozvu od cudzích ľudí na internete. Postupne sa začneme meniť (aj podvedome), aby sme ich napĺňali, a tak sa stávame vlastnými karikatúrami. 

Intelektuálna prostitúcia

Audience capture je problémom špeciálne v politike a pri spoločenských témach (napr. ako bol aj Covid), pretože v politike sa svojim voličom/publiku chcete a potrebujete páčiť. 

To, čo sa stalo s Perrym, sa postupne stalo u nás aj Ľubošovi Blahovi, Igorovi Matovičovi a ďalším. Nie, že by to bol u nich hlavný problém,  ale je to u nich ďalší diel do skladačky.  Nechcem ich dávať do role obete. PráveSamozrejme mali svoje vlastné záujmy a hry bez ohľadu na iných ľudí ale pridalo sa k tomu to, že  na internete ich uniesli cudzí ľudia, ktorí reflektovali na ich najextrémnejšie prejavy. Začali sa im prispôsobovať, až sa tým extrémnym prejavom stali. 

V článku je uvedených viacero príkladov, ako sa toto stalo kedysi uznávaným aktivistom a whistleblowerom – dokonca až do takej miery, že sú z nich už nevyliečiteľní konšpirátori. 

Každého z nás unáša naše vlastné publikum

Je ľahké vidieť extrémne príklady ako napr. Perryho alebo Ľuboša Blahu. Ale podobne sa to deje každému z nás. Nie všetci sú veľkí influenceri, ale takmer každý získava na sociálnych sieťach spätnú väzbu od cudzích ľudí, a tak sa do popredia dostávajú jeho najextrémnejšie prejavy – vrátane mňa a vrátane vás. 

Je dobré o tom vedieť a nepodľahnúť tomu. Treba si zachovávať otvorenú myseľ, neustále sa posúvať, mať kritické myslenie a počúvať feedbacky, ale nie od trollov na internete. Pracovať na sebe ako na osobnosti, aby bola samostatná, silná, otvorená a aby toľko nezávisela od toho, čo si o nej myslia cudzí ľudia. Či už máte nula alebo milión followerov, týka sa to každého. 

Každý z nás chce byť rozpoznateľný, uznávaný a vnímaný pozitívne. Ale potrebujeme na tom pracovať vo svojom vnútri, aj keď je pohodlnejšie získavať svoju identitu z internetu a z feedbacku od cudzích. 

Prečo sa ľudia toľko hnevajú? 

Táto časť už v originálnom článku nie je. Šimečka vo svojom rozhovore s Monikou Tódovou hovoril, že pri jeho túlaní sa po Slovensku videl, ako sa ľudia stále hnevajú, aj keď v zásade majú naplnené svoje základné životné potreby. Je na to veľa dôvodov a robia sa o tom veľké výskumy. 

Pri čítaní tohto článku sa mi zdá (no nemám to vyskúmané), že jedným z dôvodov je, že ľudia aj podvedome pomaly prichádzajú o svoju slobodu a identitu. 

Psychologická reaktancia je reakcia človeka, pri ktorej stráca slobodu svojho chovania, keď má dojem, že je ohrozená. 

Množstvo hnevu v ľuďoch nie je len kvôli komunikácii niektorých influencerov či agresívnych politikov typu Ľuboš Blaha, ale vzniká aj podvedomým zbieraním feedbacku od „cudzincov“ z internetu, s ktorým si nevedia rady. 

Vzťahy medzi malými komunitami z fyzického sveta (rodina, priatelia) sa zoslabovali a online vzťahy s veľkými cudzími komunitami sa posilňovali. Ľudia sú takouto konštantnou spätnou väzbou podvedome pohadzovaní hore-dole. 

Nevedia naplniť svoju osobnosť a pozrieť sa na seba očami iných, poprípade to robia len kvôli cudzincom. Snažia sa potom byť liberáli, konzervatívci, úspešní, agresívni a všetci od nich niečo chcú a niekam ich tlačia. Potom zistia, že prejavy hnevu a ich najextrémnejšie správania oceňujú najviac cudzinci na internete, ale nie v reálnom svete. A potom sa stávajú karikatúrou samých seba. 

V niektorých z extrémnych prípadov to vidíme zvonka. V tých ostatných to vrie vo vnútri a potom sme prekvapení, keď to vybuchne.