Pred 4-mi rokmi, keď som ešte nemal za sebou ani jeden triatlónový tréning, mi po prečítaní časopisu nabehla husia koža. Následne som si vygooglil toto video. Polka duše tajne dúfala, že mi bude niekedy dopriate to zažiť na vlastnej koži. Druhá, že nikdy nebudem mať to štastie a mám byť zato vďačný. A tak som jedného krásneho večera pred spaním skontroloval maily. A ostal som zhrozený. Bol som vylosovaný na Norseman Xtreme Triathlon 2015 – jeden z najextrémnejšich triatlonov na svete. Tú noc sa mi zle zaspávalo.

Zoskok z lode do fjordu, ktorý je taký hlboký ako hory okolo neho. 3.8 km plávania v studenej vode (10-15 stupňov). 180km na biku s prevýšením viac ako 3000m. Piatimi krutými kopcami. Zimou, vetrom. Na záver maratón, ktorého posledných 17km ma prevýšenie viac ako 1800m a iba to kráčate. Ale to, čo ma na tom desilo najviac je, že iba prvých 160 pretekárov je pustených až na vrchol a získa čierne tričko. Ostatní, ktorí prídu neskoro, si to musia dobehnuť pod vrcholom a maju biele tričko. Každému je jasné, čo je cielom. Nie len to prežiť, ale získať čierne tričko. Už iba dotrepať sa tam je veľká úloha.

Písal som trénerke, že máme problém. V lete sa ide do Nórska na Norseman.

Vylepil som si plagát nad záchod, aby som ho mal pred očami. Začal som sa sprchovať studenou vodou. Ráno, večer a po tréningoch. Mesiace ubiehali, moje zranenie nôh sa neliečilo. Postupne som trénoval a zasa ma začalo vypínať z pretrénovania. Nemohol som sa dočkať, kedy to už príde. Ale hlavne preto aby to skončilo.

V pondelok sme skočili do auta a nasledovalo dlhých 2000 km do Eidjefojrdu.

Cesta by bola na samostatný blogpost, tak všetky tie zážitky preskočim a priamo sa teleportnem do dňa pred pretekmi. Počas cesty môj support – Dominika trénovala jazdu na aute, lebo predtým šoférovala sama najviac 5km.

Norseman Xtreme Triathlon je extrémny aj tým, že organizátori nezabezpečujú žiadnu pomoc, žiadnu vodu ani sypačky. Všetko vám musí dávať váš support na aute. No a ja som mal support iba Dominiku. Ktorá 10 rokov nešoférovala a s autom nebola moc kamarátka. Predstavte si ako prvýkrát idete šoférovať sám na úzkych norských serpentínach spolu s ďalšími 300 autami a každých par km musíte parkovať.

Takže sme obaja čakali to najhoršie. Že to tam niekde nabúra, nebude vedieť zaparkovať na úzkych cestách, nebude stíhať support. Nakoniec to dala parádne, ale rozhodne to nestalo za ten stres a risk. Ja som sa pre istotu snažil byť čo najviac samostatný, na biku som mal všetko zo sebou. Čo ma potom štvalo, lebo som bol ťažký do kopcov.

Ďeň pred pretekmi som šiel skúsiť vodu.

Ako správny otužilec som sa toho pálenia na tvári zľakol. Naštastie organizátori sa vyľakali tiež a skrátili plávanie na polovičku. Aby tam niektorí menej zdatní jedinci nepomreli. A aby som ja mohol pokojne zaspať. Predsa len 2km odplávam aj s cigou v ústach.

Budíček o 01:00 v noci (strašne to zbožnujem). Obliekačky a cesta k pretekom. Pred depom hádka s organizátormi, či je moja vesta dostatočne reflexná alebo nie. Nakoniec mi jednu podarovali. Rozlúčka s Dominikou a nástup do legendárnej lode. V auguste som si zažil niečo podobné na Escape from Alcatraz, tak to na mňa až tak nezapôsobilo. A naučil som sa, že treba zistiť  kde sú WC a zaobstarať si pozíciu v ich blízkosti. Lebo tam ešte pár krát pôjdem.

Pár minút do štartu – zoskoku. Na hlavu som si nasadil potápačškú kuklu – ktorú všetci tak odporúčali. Do uši štuple, lebo keď vam do nich natečie 10 stupňová voda, môže vás to rýchlo vypnuť. Pred skokom do vody sa musíte čo najviac zahriať a obliať studenou vodou, ktorú tam na nás striekali.

Keďže som nič nepočul a užíval som si predštartové chvíle, nevšimol som si, že pomaly sa už skáče. Pre mňa je predštartový čas ten najlepší. Hrozne sa teším, nech to už začne a celý ten niekoľko mesačný stres, ktorý exponenciálne rástol každým dňom zmizne a bude pretavený do pohybu a bolesti. Duša sa otvorí a trpí už iba telo. Není lepší pocit. (pr.: pár týždňov pred pretekmi mi stačilo niekde vidieť nórsku vlajku a dostal som alergickú reakciu :)

Norseman je tu! Skočil som si. Celkom nuda :). Super bolo, že voda vôbec nebola studená. Adrenalin pracoval a ja som si žil v jeho ochrannej sieti. Keďže som stále nič nepočul a nejak som si neuvedomoval, že asi aj začneme za chvíľu pretekať, tak som sa len prebral na výstrel a mlátenie rúk okolo. Ešte som si rýchlo chcel zapnúť hodinky ale povedal som si, že radšej prežiť ako si to zmerať.

Plávalo sa mi výborne. Celkovo v príprave som v určitom období veľa plával a bol som si mrte istý. Mesiac a pol pred pretekmi som pri zjazde spadol z biku a trošku som sa pooškieral a narazil si rameno. Takže som pár týždnov plávanie vynechal, ináč by som zaplával ešte lepšie. Niežeby to pomohlo :)

Čo bola najväčšia irónia, že mi bolo strašne horko v tej potápačškej kukle ako som bomboval vo vode. V duchu som si nadával, že som ju nemusel mať. Na druhu stranu mi bolo krásne teplúčko. S ničim nie som nikdy spokojný. Chytil som sa za jedným týpkom a plával za nim. Krásne dlhé zábery bez námahy. Tak to máme radi :)

Už vidím na brehu obrovský oheň. Ako sa k nemu blížime, hovorím si: ty wole, to bolo celkom rýchle plávanie… ale keď som zbadal na okraji bojku okolo ktore sa trebalo otočiť, pochopil som, že to nie je ešte koniec. Taký štandardný triatlonový ofajč, ktorý ešte zažijem pár krát počas pretekov.

Doplával som výborne. Nato, že som sa zas nešiel pretrhnúť som v kategórii muži vyplával 24. a celkovom (aj ženy) niekde okolo 30teho miesta. Čo sa mi nechcelo veriť.

Ale uveril som na biku, keď ma začali všetci predbiehať. Pochopil som frustráciu dobrých plavcov, ako neznášajú keď dobre vyplávajú a potom už zvyšok pretekov trpia ako ich všetci obiehajú. Zároveň som zjedol tyčinku v depe, ktorá mi vôbec nesadla a začalo ma bolieť brucho. Posledné čo chcete.

Hovorím si ale, že pohodka. Aj pri dlhých tréningoch sa tak po hodinke naštartujem a začne sa mi dobre šlapať. Prešla prvá hodinka a ja som si hovoril, že pri ďalšej hodinke už sa mi to zapne. A potom, že pri ďalšej. A stále nič. Power v nohách žiaden, brucho na sračky. Nálada nula bodov. Nie nadarmo štvrtá disciplína je hlava.

S každým týpkom čo ma začal obiehať som sa viac a viac opúštal.  V hlave mi stále chodili prepočty, či budem do 160 miesta, a či to dám na čierne tričko. Ale bol to zbytočný stres. Mal som tak natrénované, že aj keď mi nešlo tak to bolo dostatočne aby som sa hýbal okolo 100 miesta.

Úvodných 35-km stúpania za mnou. Hore na hrebeni bolo 6 stupňov. Prvá zastávka so supportom.

– Čo potrebuješ?

– Všetko mám, iba rukavice.

– Hmm… to tu nemám.

– Dopiče. 

O pár km už bolo všetko v porádečku, naobliekaný s rukavicami som sa pustil do toho. Stále veľmi zle. Tak, som si žačal obzerať aspoň prírodu. Krásna. Ale plná bolesti a nervov. Naštastie počasie nám brutáne vyšlo. Dosť fúkalo ale do chrbta. A nechcem si predstaviť, ako by sa jazdilo keby tam pršalo. Raz som si zažil takú tréningovú 150km etapu na Mallorke, kde sme si celý zamrznutý a premočený dávali alobal do tretier. Toto by som tu nikomu neprial zažiť.

Ideme na ďalší kopec a chce sa mi isť na WC. Rozmýšlam ako to spraviť, aby ma to stálo najmenej času. Vidím Dominiku. Podáva mi banán a beží popri mne do kopca.

– Strašne zle sa mi ide. Nemám nohy. Koľkatý som?

– Okolo 80-teho miesta, ale máme penalizáciu 5-min.

– Čo? Prečo?

– Neviem.

– Ok.

Zjem banán a hovorím si. No,teraz by tie preteky aj mohli začať. Myslel som si, že tu penalty som dostal, kvôli draftovaniu alebo čo. Neskôr sa dozviem, že to bolo za môj support, ktorý trošku prekážal race marshalom :).

Začnem do toho tlačiť. A za trest pôjdem na WC až v penalty boxe. Celkom ma to nasralo a ta negatívna energy ma vzpružila. (možno to bol ten plný mechúr) Začal som dláviť. Zvyšok bikovej časti bol lepší, hore do kopcov som už začal obiehať borcov, ktorý to trošku prestrelili na začiatku a pomaly ich vypínalo.

Keď človek cíti tu paniku z chlapíka, čo sa snaži na treťom kopci aspoň nezastať, dlávi do seba všetko možne ale už vidí aj on, že je off a bude problém aby nezačal isť späť dole kopcom… vždy sa pocheckujem a poviem si, že mne to nehrozí. Že ja si idem pohodku v základnej vytrvalosti a takto môžem isť nekonečne :)

Samozrejme znova štandardný odrb, keď si myslím, že sa šplhám už na posledný kopec a pozriem sa na gps a nejak mi to nesedí. Veď to je len 130km. Tak tu musí byť ešte jeden. Ale kde, tu by mal byť už iba zjazd. Aaaaa tak tu je dobrých ďalších 15 km hore. Ďakujem. Už som si myslel, že to bude také ľahké.

Zjazd trošku tragédia. Vôbec nebol technicky náročný, ale rôzne výmole a jamy na cestách mi nepridávali. Uspešne som ale predbol aj pár aut, tak to až tak lamerské nebolo. (aj keď len karavany :))) Mal som požičaný bike trošku menší a pred pretekmi som spadol pri zjazde, takže som nebol v hlave OK toľko riskovať. Zozjazdujem to úspešne do depa.  Kde ma odchytia do penalty boxu.

– v penalty boxe sa nemôžete vyzliekať, iba dať dole prilbu. a môžete isť na WC

– yeeeees.. šprinty na hajzel… vydržal som to. 7-hod. na biku  bez WC. (tí ktorí so mnou trénujú, vedia ako často chodím na wc a vedia, že toto je môj najväčší úspech :)

 

Z depa vybieham 106. Začínam si cupkať. Keďze som v príprave kvôli zraneným nohám vôbec nebehal. (cca 70-80km mesačne. a iba 2 mesiace  – čo není ani na maratón) Tak som si hovoril, že musím isť ľahko. Takže to bola viac menej len taká prechádzka 6-tkovým pacom. Postupne už začala dochádzať energy a Dominika musela zastavovať častejšie. Kola, voda, ionťák, gel, pomaranče, banán. Všetko mala nachystané a ja som si vyberal podľa chute a nálady. Gel s pomarančom není dobrá kombinácia. Pár ľudí som predbehol, pár predbehlo mňa. Pár ich už vypnuto sedelo popri trati, alebo s odpáleným bruchom behali na wc. Ja som stále v pohodke. Ale stále stresy a prepočítavanie poradia a toho, či to dám.

Beh ma trochu sklamal. Bežalo sa po asfalte, po ceste a stále oproti a okolo samé auta a smrad z výfukov. (nie len support auta) Taký beh na Oravamane je beh krásnou prírodou a nebom. Toto bolo peklíčko.

Keď som zbadal vrchol kopca pred sebou, pomaly mi začalo dochádzať, že tam budem musieť vysť. Hore. Úplne hore. Pochopil som, čo znamená prevýšenie 1800 na 17km. Dobehli sme pod kopec a začalo sa šlapať. Čo som najskôr uvítal. Paráda, takto je to je ľahšie ako to dobehnúť. Lebo to človek len kráča. Síce hore.. Po pár minútach, keď som neprešiel ani 1km som tie slova začal ľutovať. Dominika odbehla zaparkovať auto. A nejak nám to nedošlo, čo to bude znamenať. Hore boli zápchy a ja som šlapal hodinu sám. Bez vody, bez energy, bez bundy.

Už už som chcel začať žebrať vodu od iných ľudí, ked sa za zákrutou na 32km objavil medical check aj s vodou a troškou sacharidmi.

 

– ideš si po čierne tričko?

– jasné.

– daj si dole okuliare.

– (ja len dúfam, že ma pustia po tej hodine čo ma už trošku začalo vypínať)

– si v pohodke. môžeš isť ďalej. neni ti zima?

– nieeeee. všetko paradka. caute…

V diaľke už vidím Dominiku ako beží naproti. Oblečiem sa, doplním energy a ideme k vytúženému cielu. Ako si tak šlapeme, dozviem sa, že je auto trošku poškrabané. (keď došla sms o penalty, tak pri jej čítaní to Dominika rovno aj oprela o zvodidla. 6:30 ráno: 5min. penalty a ťuknuté auto. viem si predstaviť Dominikine stresy a hlavne to ako to potom zvládla je mega.)

5 km pred cieľom je bránička, cez ktorú pustia iba prvých 160 ľudí, ktorí dostanú čierne tričko. Všetci sú tam kvôli čiernemu tričku. Nikto nechce biele. Keď nás pustili cez bránu – posledný check. Tam už pre mňa preteky skončili. Síce to boli ešte 2 hodiny šlapania po skalách na vrchol, ale ja som vedel, že pokial nespadnem z útesu tak čierne tričko je doma. Tak sme si kráčali, fotili sa a usmievali.

 

Po takmer 14-tich hodinách (13:48) súperenia s bolesťou a haluzami v hlave sa blíži vysnívaný cieľ. Pár metrov pred cieľom sa spustilo jemné mrholenie a keď sme ho prekročili, na oslavu sa spustil lejak.

Paradka. Ani to tak nebolelo. Dali sme si polievku, (kvázi kávu a kvázi čaj), postaral som sa o Dominiku, ktorá bola viac vypnutá ako ja. (aj mala z čoho). Pokecali sme s Braňom a ďalšími slovákmi, ktorý tam “náhodou boli”. A vybrali sme sa dole. Dominika pešo a ja lanovkou.

 

A bolo. Potom. Konečne. 

Splnený sen. Je zo mňa Norseman! Ale tentokrát poriadne odtrpený. Už aj v tréningoch, potom cestou do Nórska a aj samotné preteky. Vôbec sa mi nešlo dobre a pozitívne. Len som 14 hodín musel vydržat nával stresu a bolesti. A to isté Dominika.

Takže keď to skočilo, ešte dlho mi nedošlo čo sa podarilo.

Final foto. Čierne vs. biele trička.  Vzadu, kde je ten kopec. Tak tam bol cieľ (vrchol kopca kvôli hmle nie je vidieť)

 

Poďakovanie:

– Dominike za support nielen počas pretekov

– Branovi a Katke za fotoze a podporu na trati

– Viktorovi  za pozicanie biku – to nerobi vela ludi

– Lenke za treningy, motivacie a nicenie 

– Tomasovi za plavecke treningy, kedy mi dovolil sa strecovat vo vode namiesto plavania

– Martinovi za dobré plavecké tipy a motiváciu

– Livii za cvičenia

– Milovi za strečingy

– mojim noham, ze sa na mna zasa vysrali a este sa neopravili. ale na druhu stranu prezili

P.S: ak by niekoho v budúcnosti vylosovali na Norseman a chcel by sa poradiť, prípadne vedieť konkrétnosti k pretekom. Veľmi rád pomôžem. Stačí napísať. Viem, ako by mne pomohlo niektoré vychytávky a rady vedieť predtým :)